Pojem sebalásky začína byť pomerne rozšírený vo verejnom diskurze. Všelikde sa môžeme dočítať,
aké je dôležité, aby sme sa mali radi, aby sme sa prijímali tak ako sme, aby sme si dopriali,
neporovnávali sa s inými, atď.
Úroveň tohto diskurzu je však často dosť nízka a povrchná. A hlavne, necháva nezodpovedanou tú najdôležitejšiu otázku: prečo to tak je? Prečo je pozitívny vzťah k sebe tým najdôležitejším predpokladom šťastného života?
Odpovedí sa natíska niekoľko, no najzásadnejšia je táto: pretože my, ľudia, vnímame celý svet cez
filter svojej mysle. My si to síce neuvedomujeme, ale nastavenie tohto “filtra” úplne zásadne určuje,
aká tá realita pre nás bude: či bude radostná a plná nádeje, alebo strastiplná a vyvolávajúca obavy.
Inak povedané, celý svet vnímame cez seba: akí sme my sami, taký bude náš svet.
Nedokážeme totiž realitu okolo nás poňať priamo, iba prostredníctvom našich zmyslových orgánov, ktoré tie vnemy prenášajú do mozgu, kde sa vytvára obraz. Ten obraz je samozrejme do veľkej miery ovplyvnený “kanálmi”, cez ktoré prechádza.
Trochu zjednodušene, je to ako pozerať film. Akokoľvek kvalitne môže byť natočený; ak ho pozeráme na starom a nefunkčnom aparáte, výsledok sa nedostaví.
Nič nie je dobré či zlé samo o sebe
Podobne to je aj s našim vnímaním reality. To, ako máme nastavený náš aparát, čiže myseľ, bude
určovať, ako vidíme svet okolo nás. Ak sme nastavení negatívne a pesimisticky, aj udalosti v našom
živote budeme vnímať takýmto spôsobom, resp. budeme selektívne vidieť len to zlé.
Pretože nič nie je dobré alebo zlé samo o sebe. To my veciam dávame význam tým, ako ich interpretujeme.
Otázkou teda je, čo je to, čo kľúčovým spôsobom určuje nastavenie nášho “aparátu”?
Čo rozhoduje o tom, či budeme svet okolo nás vnímať ako priateľské a pohostinné miesto, kde všetko slúži nášmu šťastiu a sebarealizácii, alebo ako nepriateľské územie, kde na nás na každom kroku číha nejaké nebezpečenstvo, a celý náš život je v podstate boj. (Samozrejme, trochu preháňam, väčšina ľudí to
nemá takto extrémne, no tieto dva základné pohľady na svet viac-menej platia pre každého.)
Poďme to teda preskúmať! Zamysleli ste sa niekedy nad tým, čo určuje, ako interpretujeme udalosti
nášho života? Na základe čoho sa rozhodujeme, či budeme niečo považovať za dobré alebo zlé?
Čím to je, že dvaja rôzni ľudia môžu tú istú udalosť hodnotiť diametrálne odlišne? Je to tým, aký môže
mať podľa nás daná udalosť vplyv na nás, na naše pocity, na náš život. Ak usúdime, že nás to môže
posunúť k nejakému želateľnému cieľu, považujeme to za priaznivé a naopak.
Nevieme predvídať budúcnosť
No poďme ešte ďalej: na základe čoho sa rozhodujeme o tom, či bude mať niečo pozitívny alebo
negatívny vplyv na náš život? Pretože reálne to nemôžeme vedieť. Všetci sme zažili situácie, kedy
niečo, čo vyzeralo úplne úžasne, sa napokon obrátilo v nočnú moru a naopak. Jednoducho,
nie sme schopní predvídať budúcnosť, a ak si nahovárame niečo iné, klameme sa.
Ktoré sú teda tie parametre, ktoré nám rámcujú naše hodnotenie udalostí, nečakaných zvratov alebo
ľudí v našom živote?
Ak vychádzame z toho, že všetko hodnotíme podľa toho, aký to bude mať asi
vplyv na nás, tak logicky bude základom nášho úsudku to, nakoľko si veríme, že máme kapacitu danú
situáciu zvládnuť. Čiže náš seba obraz – to, ako vnímame samých seba.
Myslíme si o sebe, že sme ok? Že sme schopní, vyrovnaní, hodní lásky a úspechu? Že si nejako
poradíme v zásade so všetkým, čo nás môže stretnúť?
Potom budeme na udalosti v našom živote reagovať primárne pozitívne, a ak niečo nepôjde podľa našich plánov, budeme mať tendenciu pozerať sa na to skôr ako na výzvu a nie ako na prekážku.
Naopak, ak si o sebe myslíme, že si nezaslúžime dostať od života to, čo chceme, že nie sme dosť silní
nato, aby sme sa popasovali s výzvami, logicky budeme podľa toho posudzovať aj všetko okolo nás.
Preto, ak sa stane niečo nepredvídané – a buďme si istí, že sa stane, o tom je celý život – tak budeme
oveľa náchylnejší hodnotiť to ako niečo negatívne, ak nie priam hrozné.
Budeme tiež oveľa náchylnejší na paniku, pocity úzkosti a depresie, pretože vnútorne sme presvedčení o tom, že nedokážeme zvládať ťažkosti života.
Komfortné utrpenie
Celý svet je teda našim obrazom, a už iste chápete, že to nie je len fráza. Logicky z toho vyplýva, že ak
chceme zmeniť svet, musíme zmeniť seba: svoje zmýšľanie, a najmä svoj pohľad na seba samých!
Kľúčom k tomuto všetkému je sebaláska.
Práve tá rozhoduje o tom, čo si budeme o sebe myslieť, ako
si budeme veriť a kam si až dovolíme rásť!
Možno sa teraz v duchu pýtate, či je vôbec možné meniť svoj vzťah s sebe samotným? Či je možné
zmeniť niečo, čo funguje desiatky rokov, a to bez toho, aby sme si to vôbec uvedomovali? Odpoveď
je, samozrejme, áno, je to možné.
Chce to však skutočné odhodlanie, vytrvalosť, ale aj odvahu pozrieť sa zoči-voči svojim “démonom”. Práve to je ten bod, kde mnoho ľudí stroskotá.
Predstava, že by mali čeliť svojim vnútorným strachom a tieňom je pre nich taká desivá, že radšej ostanú v komfortnej zóne svojej malosti, v krajine “nedá sa”, v krajine obmedzení a utrpenia, ktoré je však dôverne známe a tým pádom bezpečné.
Tých, čo sa rozhodnú inak, však čaká veľká odmena: poznanie, že môžu byť tým, kým chcú byť, tou
najlepšou verziou samých seba, a môžu žiť svoj život tak, ako si to naozaj prajú. A to je niečo, kvôli
čomu sa oplatí trochu zapracovať, aj niečo obetovať, nemyslíte?
