Byť v partnerskom vzťahu znamená vzdať sa časti svojej slobody. Bez toho to jednoducho nejde.
Keď vstupujeme do nového vzťahu, robíme to akosi automaticky, často bez toho, aby sme si to uvedomili. Je pre nás prirodzené, že so svojim vyvoleným chceme tráviť čo najviac času, že kvôli nemu/nej obmedzujeme svoje ostatné vzťahy, koníčky, dokonca často aj pracovné povinnosti.
Prispôsobovať sa je prirodzené
Máme prirodzenú tendenciu prispôsobovať nášmu partnerovi nielen svoj program a životosprávu, ale často aj svoje dlhodobé plány, predstavy do budúcnosti, či svoje názory na najrôznejšie témy.
Toto všetko je úplne normálne a do istej miery dokonca aj potrebné. Bez nejakého stupňa prispôsobenia sa tomu druhému jednoducho nie je možné byť v partnerskom vzťahu.
Keď sa vo vzťahu dusíme
Problém nastáva vtedy, keď je toho prispôsobovania sa príliš veľa a človek začína mať pocit, že sa vo vzťahu úplne stráca. Možno si to zo začiatku ani neuvedomuje, len cíti, akoby sa vo vzťahu dusil/a. Práve tento pocit môže v niektorých prípadoch viesť až k nevere.
Otázkou teda je, ako si vytvoriť rovnováhu medzi prispôsobením sa tomu druhému a uchovaním si časti svojej autenticity, tak, aby sme sa aj vo vzťahu mohli cítiť sami sebou.
Je to dosť delikátna otázka, pretože tá rovnováha sa u rôznych ľudí nachádza inde. Niekto má veľkú potrebu cítiť svoju slobodu aj vo vzťahu, pre iných je v poriadku prispôsobiť sa do väčšej miery. Tiež platí, že naša potreba slobody časom prirodzene stúpa. V úvode vzťahu ju pociťujeme menej, ako povedzme po dvoch deťoch.
Čo by sme mali zohľadňovať
Každopádne však platia niektoré všeobecné princípy, ktoré by mali zohľadňovať obaja partneri:
- Náš partner/ka je autonómna bytosť. Má právo na vlastné názory a predstavy o tom, ako chce žiť. Je otázkou dohody, aby sme našli prienik medzi jeho/jej predstavami a našimi. Nemusíme vo všetkom súhlasiť, musíme vedieť prijať, že niektoré veci vidí inak ako my.
- Obaja partneri majú právo na čas pre seba. Nemali by sme trvať na tom (a platí to aj opačne), aby trávil všetok svoj voľný čas s nami. Aj my sami by sme sa mali snažiť nájsť si aktivity, ktoré robíme bez partnera a napĺňajú nás.
- Obaja partneri majú právo na vzťahy (samozrejme nie milenecké), ktoré sú len ich. Inými slovami, uchovajme si niektoré priateľstvá len pre seba a nesnažme zo všetkých svojich kamarátov urobiť spoločných.
- Náš partner/ka nie je naše dieťa, ani náš majetok. Nechcime rozhodovať o tom, čo má robiť, ako sa má obliekať, atď. Nechcime ho/ju pretvoriť na vlastný obraz. Nepreháňajme to ani so starostlivosťou. Hlavne my ženy máme tendenciu brať muža ako nesvojprávne dieťa, ktoré potrebuje, aby sa o neho mamička vo všetkom postarala. Je to veľká chyba!
- Prijmime fakt, že druhého človeka nikdy úplne nespoznáme, ani keby sme spolu strávili sto rokov. Partneri, ktorí na seba navzájom aj po rokoch dokážu hľadieť ako na niekoho cudzieho, kto má svoje tajomstvá a koho je možné stále spoznávať a odhaľovať, sú oveľa šťastnejší a oveľa lepšie u nich funguje aj vášeň a erotika. Nie je nič nudnejšie ako žiť s niekým, o kom si myslíme, že ho/ju máme úplne prečítaného/ú a už nás nedokáže ničím prekvapiť (a naopak).
- Pracujme na sebe, rozvíjajme sa a podporujme v tom aj partnera/ku. Svoj pocit slobody si vieme zvýšiť aj tak, že vedome ideme do nových výziev, učíme sa nové veci a objavujeme svoje nepoznané stránky. Nielenže tým posilňujeme svoju sebadôveru a pocit šťastia, ale stávame sa aj atraktívnejšími pre svojich partnerov.
Nezabúdajme, partnerský vzťah je ako plameň. K tomu, aby horel potrebuje vzduch. Prílišná upätosť a lipnutie nielenže zabíja vášeň, ale v podstate znemožňuje harmonický a naplňujúci vzťah medzi dvomi rovnoprávnymi a svojprávnymi ľuďmi.
